Bitka pri Hámroch

Historický kontext hamranskej bitky

Hamranská bitka (alebo tiež Bitka pri Trenčíne) bola 3. augusta 1708 najväčšia (a najvýznamnejšia) ozbrojená konfrontácia medzi kurucmi Františka II. Rákociho s cisárskym vojskom generála Siegberta Heistera.

Boj pešiakov s jazdcami na rytine s názvom Victoria at Trentschinum. In Ungarn Glick beym Krieg (Víťazstvo pri Trenčíne. Vojnové šťastie v Uhorsku), ktorá zachytáva výjav z bitky pri Hámroch.

V lete r. 1708 sa Rákoci rozhodol zorganizovať výpravu svojich vojsk do Sliezska. Úlohou tohto ťaženia bolo pripraviť pruskému princovi cestu na uhorský trón a zároveň podnietiť k protihabsburskému povstaniu sliezskych protestantov.

Pôvodný Rákociho zámer, obsadiť pevnosť Leopoldov, sa nezrealizoval pre odpor dôstojníkov jeho štábu, ktorí navrhovali zmocnenie sa Trenčína, resp. Trenčianskeho hradu. Ovplyvnený názormi svojich podriadených, dal Rákoci súhlas k ich dobytiu. Preto od Piešťan začala kurucká armáda v počte cca 14 – 15 000 mužov (8 000 pešiakov a zhruba 7 000 jazdcov) postupovať dolinou Váhu na sever cez Beckov k Trenčínu. Pri Trenčíne plánoval jej vrchný veliteľ prejsť na Moravu, a potom ďalej na sever – do Sliezska.

Dozvediac sa o Rákociho pohyboch, hlavný veliteľ cisárskej armády v Uhorsku, generál Heister, vyrazil z Prešporka (Bratislavy) smerom k Trenčínu. Ozbrojeného stretu s povstalcami pri Hámroch sa zrejme zúčastnilo iba jazdectvo (asi 5 200 mužov).

Bojisko – poloha a stručná charakteristika

Bitka pri Hámroch sa odohrala na častiach územia Mníchovej Lehoty, Trenčianskej Turnej a Soblahova, s rozlohou asi 9,5 km2. Operačný priestor cisárskej a kuruckej armády bol väčší (cca 16 km2), zasahoval katastre Rozvádz, Sedličnej, Veľkých Bieroviec a Belej, ležiacich juho-juhozápadne od Trenčína (obr. 1).

Obr. 1. Priestor bojiska hamranskej bitky a jeho zázemie

Ako vyzerala krajina bojiska po zhruba 62 rokoch od konania hamranskej bitky, ukazuje obr. 2. Nachádzajú sa tu dva kontrastné typy georeliéfu: fluviálna rovina vážskej nivy a kotlinová pahorkatina.

Plochý terén nivy na ľavobreží Váhu medzi Belou a Trenčianskou Turnou umožňuje viac-menej bezproblémové vedenie vojenských operácií. Prehľadnosť miestnej krajiny je veľmi dobrá. Na druhej strane však rovina, bez väčších prírodných prekážok, umožňuje nepriateľovi realizovať obchvat, alebo napadnutie bojujúcich jednotiek z tyla. Zároveň tu prakticky nemožno vykonávať skryté presuny častí vojska.

Podstatná časť bitky prebehla v kotlinovej pahorkatine. Táto časť územia je menej vhodná na vedenie vojenských operácií. Rozmiestnenie kuruckej zostavy bolo realizované s ohľadom na zvlnený terén s výmoľmi a močaristými nivami potokov (pozri obr. 2).

Dynamika georeliéfu miestnej krajiny spôsobuje jej nižšiu prehľadnosť. Vyvýšené okraje pahorkatiny však umožňovali povstalcom prehľad konkrétnej situácie i efektívny dostrel artilérie a ručných zbraní na príslušné úseky bojiska. Vlhké, miestami močaristé úseky nív tunajších potokov oddeľovali pozície nepriateľských armád a zároveň predstavovali potenciálne prekážky pri manévroch jazdectva i pechoty. Bočné presuny Rákociho jednotiek sťažoval systém paralelných výmoľov. Tieto prírodné bariéry však zároveň znemožňovali rozvinúť efektívny útok do ľavého boku kuruckého vojska.

Úzke, neudržiavané hrádze bývalých rybníkov na vojenských mapách z r. 1769/72 nefigurujú. Blízko nich, v poklesnutých úsekoch potočných nív, sa v čase hamranskej bitky vyskytovali zamokrené plochy pripomínajúce močiare.

Obr. 2. Krajina bojiska bitky pri Hámroch a jej okolie na mapovom výreze z r. 1769/72

Pred bitkou...

31. júla 1708 podvečer dorazila kurucká armáda k Rakoľubom a Beckovu, kde vo štvrtok 1. augusta odpočívala. V piatok 2. augusta v dopoludňajších hodinách sa Rákoci spoločne so štábnymi dôstojníkmi vydali k Trenčínu, so zámerom nájsť vhodné miesto na prenocovanie svojich jednotiek. Popoludní (okolo 1600 hod.) dorazila kurucká armáda k Veľkým Bierovciam a rozložila sa pri Váhu. Neskôr, asi o 2100 hod., kuruci zaujali pozície vo zvlnenom teréne pahorkatiny medzi Sedličnou, Trenčianskou Turnou, Hámrami, Mníchovou Lehotou a Soblahovom.

Bitka

Po noci strávenej pri Beckove, v sobotu 3. augusta na svitaní, sa dva pochodové prúdy labancov (cisárskych vojakov) generála Heistera pohli k Trenčínu. Pri Rozvadzoch však predsunuté oddiely cisárskeho predvoja narazili na hliadku povstalcov (cca 150 jazdcov). Kuruci spustili paľbu, čím upozornili Rákociho tábor na nebezpečenstvo a umožnili včasné zoradenie bojovej línie (obr. 3).

Krátko po 6:00 hod. sa od druhej cisárskej kolóny oddelila skupina dragúnov, ktorí zosadli z koní, a východne od Malých Stankoviec a Sedličnej zozadu postúpili k Trenčianskej Turnej. Zastavili sa pred výmoľom Dolnácká cesta a chvíľu strieľali na kuruckú pechotu na ľavom krídle (obr. 3 + obr. 5 - hore). Po ukončení tejto úlohy sa cisárski vojaci pripojili k svojim jednotkám.

Medzičasom sa obidva pochodové prúdy Heisterovho vojska spojili a mimo dostrel kurucov (medzi 6:00 až 7:00 hod.) obišli medzi Turnou a Belou ľavé krídlo povstalcov, čím sa dostali frontálne pred ich pozície. Tam urobili za pochodu obrat o 9:00 a z bojovej línie, ktorú predtým sformovali na poliach za Sedličnou, prešli znova do pochodového prúdu kolóny (obr. 3 + obr. 5 - hore).

Počas daného manévru Heister pozoroval kurucké oddiely rozmiestnené na svahoch a chrbtoch pahorkatiny. Krátko pred 7:00 hod. sa rozhodol stiahnuť po hradskej na sever k Trenčínu (obr. 3+ obr. 5 - hore). Zámerom týchto pohybov bolo zrejme vylákať povstalcov z obranných pozícií a k útoku na cisárske jednotky.

V mylnom presvedčení, že labanci ustupujú, Rákoci okolo 7:00 hod. nariadil Pekriho ľahkej jazde na pravom krídle začať útok a vpadnúť do tyla „ustupujúcich“ cisárskych oddielov. Zároveň vydal rozkaz delostrelcom, aby jazdu podporili v ofenzíve. Niekoľko práporov kuruckej pechoty medzitým zostúpilo zo svahov pahorkatiny do Hámrov, kde sa skryli na severom okraji obce (obr. 3 + obr. 5 - v strede).

Obr. 3. Bitka pri Hámroch – situácia o cca 7:00 hod.

Terén kotlinovej pahorkatiny juhozápadne až západne od Soblahova, po ktorom malo útočiť zhruba 6- až 7000 kuruckých jazdcov, bol vhodný na vedenie takýchto manévrov. Jedinú prírodnú prekážku pre útočiacich predstavovala rozšírená niva Soblahovského potoka s dvoma mokraďami poniže rovnomennej obce. Tieto zamokrené plochy prerušovala hrádza bývalého rybníka (obr. 3).

Pekri chcel bez zbytočného zdržiavania zaútočiť na cisárske jazdectvo uberajúce sa na sever k Trenčínu, a preto nemohol obchádzať mokrade na nive Soblahovského potoka. Naviac, po úzkom násype museli jeho jazdci ísť jeden za druhým, maximálne dvaja veľa seba. Vďaka tomuto pomalému presunu strácali kuruci čas potrebný na prekvapenie cisárskej jazdy. O cca 7:10 hod. prvá časť Pekriho jednotiek prešla po hrádzi na druhú stranu potoka, kde sa začali formovať do bojovej zostavy (obr. 3 + obr. 5 - v strede). Štefan Ebecky (Ebeczky) však Pekriho upozornil, že v prípade ústupu bude presun jazdectva po úzkej hrádzi riskantný. Pekri zaváhal a zmätočne nariadil ústup po násype. Predné (odchádzajúce) rady sa premiešali s prichádzajúcimi, a tak celá formácia stratila schopnosť manévrovania (obr. 3 + obr. 5 - v strede).

Keď Ján Pálfi (Pálffy), cisársky veliteľ jazdectva, pozoroval neistý Pekriho manéver v okolí hrádze, rozhodol sa takmer okamžite využiť zmätok v radách nepriateľa. Od nepriateľa ho totiž delilo iba 2 až 2,5 km. Vyžiadal si súhlas od Heistera a po prekročení Soblahovského potoka vyrazil o cca 7:20 hod. do protiútoku s dragúnmi (pluk Althann), ktorých podporovali srbskí husári z pluku J. Dimitrovića. Pálfiho jazda bez väčších problémov prekonala nivu Soblahovského potoka s mokraďami v blízkosti násypu, kde asi o 7:20 došlo k zrážke oboch protivníkov (obr. 3 obr. 3 + obr. 5 - dole). Prvý útok cisárskej jazdy ešte povstalci odrazili, ale ďalší (trval asi 15 min.) už nevydržali. Okolo 8:00 hod. zvyšky kuruckej jazdy, prenasledované Pálfiho stotinami, v panike cválali smerom na Mníchovu Lehotu, príp. do lesov medzi Soblahovom a Mníchovou Lehotou (obr. 4 + obr. 6 - hore).

Obr. 4. Bitka pri Hámroch – situácia po 8:00 hod.

Medzi 8:00 až 9:00 hod., takmer súčasne s poslednou fázou Pálfiho útoku, Heister zastavil svoj postup ku Trenčínu a jeho hlavné sily udreli na stred nepriateľskej zostavy pri Hámroch, kde vzápätí začal tvrdý a (zatiaľ) nerozhodný zápas (obr. 4 + obr. 6 - v strede).

Pešie jednotky na pravom krídle nemohli dlhodobejšie vzdorovať Pálfiho jazde. Rákoci sem preto vyslal zo svojho neporušeného stredu na pomoc oddiel nemeckých a poľských karabinierov (obr. 4 + obr. 6 - dole). Postup cisárskej kavalérie však nedokázali zastaviť ani oni. Rákoci sa chcel ešte osobnou prítomnosťou na najohrozenejšom úseku bitky pokúsiť o zvrat a zastaviť kurucký ústup (obr. 4 + obr. 7 - hore). Pri preskakovaní výmoľa (alebo priekopy) však jeho kôň zakopol a spadol. Ľahko zranený veliteľ povstaleckej armády zostal ležať pod mŕtvym koňom v bezvedomí. Medzi jeho vojakmi sa okamžite rozšírila panická správa o jeho smrti. Väčšina oddielov, ktoré dosiaľ bojovali, sa preto začala živelne sťahovať z frontovej línie na juh a juhovýchod do lesov Považského Inovca.

V záverečných fázach boja (pred 11:00 hod.) vzdorovali labancom už len jednotky v strede bojovej zostavy kurucov (obr. 4 + obr. 7 - dole). Sám Rákoci unikol zajatiu len vďaka udatnosti telesnej stráže, ktorá ho vyložila na koňa a odviezla do blízkeho lesa.

Okolo 11:00 Heisterovi vojaci zdolali posledné odolávajúce oddiely kurucov. Bitka pri Hámroch sa skončila.

Obr. 5. Rekonštrukcia bitky pri Hámroch (vývoj situácie na bojisku od 5:00 do cca 7:20 hod. – pohľad zo severu)

Obr. 6. Rekonštrukcia bitky pri Hámroch (vývoj situácie na bojisku od cca 7:40 do 10:00 hod. – pohľad zo severu)

Obr. 7. Rekonštrukcia bitky pri Hámroch (vývoj situácie na bojisku od cca 10:00 do cca 11:00 hod. – pohľad zo severu)

Po bitke...

Správu o porážke Rákociho vojska pri Hámroch priniesli 6. augusta 1708 kurucké noviny Mercurius Veridicus ex Hungaria (Pravdivý posol z Uhorska). Výsledok ozbrojeného zápasu medzi kurucmi a labancami sa v nich označuje ako nehoda.

Titulná strana novín Mercurius Veridicus ex Hungaria so správou o prehratej bitke

Nehoda? V hamranskej bitke padlo okolo 3 000 až 3 500 kuruckých vojakov, asi 600 bolo zajatých (z toho 25 dôstojníkov). Spolu s neznámym počtom dezertérov celkové straty povstalcov dosiahli 21 až 27%. Heister stratil okolo 200 mužov, čo predstavovalo stratu 2,3%. Jeho vojaci však získali aj bohatú korisť: 10 kuruckých kanónov a 4 mažiare, trén so zásobami a strelivom, 40 až 50 zástav a dva tympany. Počas bitky vyhorela celá obec Hámry, zničené boli tiež časti Trenčianskej Turnej a Mníchovej Lehoty.

Pri Hámroch bola porazená kurucká armáda, ktorej Rákoci venoval značnú pozornosť i ekonomické zdroje. Pechota bola v bitke takmer úplne zničená, citeľný bol aj úbytok mužov v elitných jazdeckých jednotkách. Ako nenahraditeľné sa ukázali aj straty francúzskych vojenských poradcov, z ktorých väčšina zahynula. Niekoľko desiatok kuruckých žoldnierov prešlo po bitke do cisárskych služieb. Porážka Rákociho mala negatívny dopad na morálku jeho podporovateľov z radov uhorskej šľachty i poddaných.

Bitka pri Hámroch v zásadnej miere prispela k rýchlemu úpadku kuruckého hnutia, ktorý zavŕšila kapitulácia na Majténskom poli pri Satmári (dnes Satu Mare v Rumunsku) v r. 1711.

hamre-internet-slov.pdf (2.62 MB)